Miesto učenia som viac pozeral na hmlu von a tak som si skoro nevšimol ako sa ku mne blíži a oproti mne si sadá nejaká babička. Skoro by som si ju nevšimol, ale akosi fučala a keď si sadla tak jej z kabelky vypadlo klbko červenej vlny - čo ušlo jej pozornosti, ale nie mojej... "Len aby sa so mnou nechcela rozprávať", pomyslel som si..
"Podal by ste mi moje klbko prosím?", opýtala sa a keď som ochotne s nezúčastneným úsmevom položil klbko na stolík tak mi povedala: "Ďakujem za úsmev, bol nádherný!" Zamálo, pomyslel som si... Učím sa ďalej - teda snažím sa učiť v rámci možností hmlistého rána a v tom sa ma babička, ktorá si maľuje pery náhle opýta: "Je to dobré?", samozrejme - odvetím a myslím si - babka čo tu na mňa skúšaš...
Moje učenie skončilo keď mi začala rozprávať ako nemôže poriadne hýbať prstami, lebo tridsať rokov pracovala ako účtovníčka a písala na stroji, "tam - presne tam, vidíte?" a ukazuje mi budovu čo sa mihla za oknom. "Dlho som pracovala a teraz už môžem rozdávať rady", vysvetľuje mi - jasné babka, vysvetľuj - hovorím si s istotou mladej múdrej generácie..
Tak sa začal náš rozhovor a ona mi rozprávala o svojej práci, jeleňoch čo bývajú vždy tam za oknom, ale teraz ich kvôli hmle nie je vidieť a že ide za dcérou, ktorej pomáha s malou dcérou a o svojom živote. V tom sa opýta: "Viete ako žena spozná, že muž hľadá ženu?", to teda neviem - bezradne pokrčím ramenami - a dúfam, že ide o teóriu..
"Že je hladko oholený..": znie odpoveď - to som teda nebol, ale na to asi nedovidela i keď mala pravdu. "Viete život je o páre, niečo na stôl a niečo do postele, ale už sme na mieste veďte ma!"
Tak som vystúpil spolu s babičkou, ktorú som odvtedy už nevidel a ktorá už asi nežije, skúšku som nespravil, ale naučil som sa niečo z histórie...